Celý týždeň premýšľam, koľko snov zabila veta “čo povedia ľudia”. A čo povedia ľudia? To fakt sa Králiková fotí v spodnom prádle? Alebo sú to plavky? Potom je to asi OK. Ale čo povedia ľudia? Koľko krát ste už počuli túto vetu? Mnohých z nás sprevádza od detstva...
Čo povedia ľudia, keď si oblečieš roztrhané rifle alebo krátku sukňu do kostola? Čo povedia keď budete spolu žiť pred svadbou? Čo povedia, keď budeš priskoro alebo znovu tehotná? Čo povedia, keď si vypýtaš dupľu, lebo ti to jedlo extrémne chutí? Čo povedia, keď si dáš kerku, čo povedia ak priberieš, čo povedia, keď schudneš? Čo povedia keď zmeníš prácu? Školu? Partnera? Čo povedia, keď skončíš s biznisom alebo prácou, pretože v skutočnosti ťa to ťahá niekam úplne inam? Čo povedia, keď urobíš niečo naozaj nečakané, ale ty to naozaj chceš? Ja som presne takto žila dlho. Žila som v strachu “čo povedia ľudia”. Robila alebo nerobila som veci, preto, aby “ľudia niečo nepovedali”. Pred 2 rokmi som začala v sebe vedome búrať to “čo povedia ľudia”, ktoré mi bránilo rozprestrieť krídla. A je jasné, že ešte stále to niekedy neviem. Ale vedome chcem prekračovať strachy, predsudky a stereotypy.
Je normálne, že nám záleží na názore iných ľudí, ale keď kvôli iným ľudom nevieme alebo bojíme sa byť sami sebou a robiť svoje rozhodnutia, potom to nie sme my, potláčame sami seba a opúšťame seba a svoj vlastný vnútorný svet.
Sama s tým zápasím. Zväčša denne. Minule napr. keď sme s deťmi vytiahli McDonald na Železnej studničke ma napadla myšlienka “čo povedia ľudia”, keď uvidia, že tá zdravá kuchárka dáva deťom fast food. A viete čo? Dávam, občas áno. Lebo balanc. Ale už viem, že najlepšie, čo môžem urobiť je presne to, čo sa bojím urobiť, lebo “čo povedia ľudia”. Byť sama sebou. Žiť taký život, aký sa mi páči a na aký som hrdá. Mať sa rada, taká aká som, s chybami aj nedostatkami a pracovať na sebe. Zastať sa samej seba. O to viac, keď príde myšlienka “čo povedia ľudia”.
Poznáte to aj vy? Máte aj vy niekedy sny a túžby, ktoré odkladáte, lebo “čo povedia ľudia”?